Natália Blahová 12. novembra 2020

Môj November

Za tmavých podvečerov sme sa v predizbách našich domovov ovíjali šálmi a do mrazivých ulíc sme vychádzali plní nádherného a neopakovateľného vzrušenia. Až do tých chvíľ sme si mysleli, že naše utrpenie nemá konca. Že ten klam, ktorý sme roky žili, sa nedá zlomiť. Že je to asi kliatba za našu zbabelosť, za našu slabosť. Že tá kliatba pohltí každú obeť na svojom oltári, no vykúpenie nikdy nepríde. Že je jedno, či človek obetuje svoju budúcnosť, rodinu, zdravie alebo dokonca život. Nič nemalo význam. Nič sa nedalo zmeniť.

V tom sa neochvejné základy tej kliatby zatriasli a pred našimi očami začali rúcať. A my sme začali opäť úpenlivo veriť, že sloboda naozaj existuje. Že žije. Nielen na stránkach pašovaných časopisov a na vlnách zakázaných rozhlasových staníc. Že žije a my ju môžeme žiť tiež.

Prišiel november 1989 a my sme našli stratenú nádej. Naša túžba po slobode explodovala do ohňostroja spolupatričnosti a spoluzodpovednosti. Nadýchli sme sa slobody.

Z námestí aj z úradov sme vyháňali komunistických papalášov a s nimi ich zverstvá popáchané od čias výstrelu z Auróry. Stáli sme tam kvôli tým mŕtvym, väzneným, týraným, stáli sme tam kvôli všetkým, ktorí nesmeli pracovať, prednášať, študovať, stáli sme tam za Horákovú, Palacha aj za mladučkého študenta Tautza, ktorého za ostnatým drôtom pri Petržalke roztrhali psy pohraničníkov. Stáli sme tam za 400 ľudí zastrelených na našich hraniciach, lebo tí túžili po slobode až tak, že riskovali život. Stáli sme tam za státisíce obetí tohto zvrhlého režimu. Stáli sme tam za svoju budúcnosť. Stáli sme a neodchádzali, dokiaľ sa slonovinová veža nedotknuteľnosti nezrúcala.

Za všetky tie zverstvá a zločiny komunizmu sme pre nich nežiadali tvrdé tresty. Žiadali sme len to, aby odišli do zabudnutia a nechali ľudí žiť. Možno to bola chyba. Možno bola naša revolúcia príliš nežná. Veľkorysosť sme považovali za cnosť. No nestrestanie zločinov nie je veľkorysosť, ale nedbalosť. Málo sme vtedy vedeli o slobode. Nezvyknutí na ňu a nezvyknutí s ňou žiť, nevedeli sme, že ju treba chrániť a brániť každý deň. Vždy, keď sme na to zabudli, bolo nám to spočítané.

A tak sa stalo, že po odchode proletariátu prišiel lumpenproletariát. Namiesto titulu RSDr. rozdávali tituly zo Skalice, aby nimi simulovali neexistujúcu vzdelanosť a inteligenciu a nepozorovane sa vnárali do kožených kresiel, ktoré len nedávno opustili ich ideoví predchodcovia. Ich arogancia a nenažranosť tiež už ráta obete na desiatky. Zle sme strážili.

Dnes si chcú ukradnúť náš November. Fašisti, komunisti, zločinci a vyvrheli chcú pošpiniť pamiatku všetkých obetí, kvôli ktorým sme stáli na námestiach. Naša chyba. Počas tých tridsiatich rokov sme boli mlčiaci, zbabelí a nerozhodní. Nebránili sme hodnoty Novembra.

17. november bol vyhlásený za Deň študentstva na pamiatku udalostí zo 17. novembra 1939, keď bolo v Prahe po protinacistickej demonštrácii popravených deväť študentov a tisíce ďalších bolo poslaných do koncentračného tábora Sachsenhausen. To skutočne v tento deň prídu na námestia fašisti?

17. november je Deň boja za slobodu a demokraciu na pamiatku 17. novembra 1989, kedy komunistickí pohlavári dali obuškami mlátiť študentov počas pokojnej protikomunistickej demonštrácie v Prahe.
To skutočne v tento deň prídu na námestia komunisti?

Ja budem mať iný 17. november. Zapálim sviečku za obete všetkých totalít a v tichu budem vzdávať hold všetkým spravodlivým, čestným a odhodlaným, ktorí za to, aby sme mohli pokojne žiť, riskovali svoje životy včera aj dnes.