Demokratická strana na Slovensku v rokoch 1944-1948

Demokratická strana na Slovensku sa sformovala počas Slovenského národného povstania na jeseň 1944 a zanikla po komunistickom prevrate vo februári 1948. Bola najväčšou politickou stranou v systéme parlamentnej demokracie v celých slovenských dejinách. Jej vznik, impozantný povojnový vzostup a viac ako 60% víťazstvo v parlamentných voľbách v roku 1946 neboli iba dôsledkami povojnových možností a obmedzeného priestoru pre tvorbu ďalších strán. Bol to najmä výsledok vhodných politických činností lídrov Demokratickej strany a jej reprezentantov. Vedeli, ako vytvoriť všeobecne akceptovateľný politický program, ktorý oslovoval väčšinu slovenskej spoločnosti a presadzovali ho v rámci dobových možností.

            Demokratická strana vznikla spojením neľavicových odbojových politických skupín po 17. septembri 1944 v povstaleckej Banskej Bystrici. Jej zrod bol ovplyvnený ešte predvojnovými snahami agrárnych politikov, ktorí chceli vytvoriť silnú stranu politického stredu. V Povstaní potom bezprostredné vytvorenie takejto strany vyvolávali najmä obavy so zjednotenia ľavicových politických prúdov do Komunistickej strany Slovenska. Počas Slovenského národného povstania Demokratická strana prijala svoje prvé programové zásady a svoje prvé funkčné orgány a zastúpenie v povstaleckej Slovenskej národnej rade. Povstalecký program Demokratickej strany sa zakladal na masarykovskej demokracii, agrarizme a sociálnom reformátorstve. Demokraciu vnímali slovenskí demokrati tak, ako boli na ňu zvyknutí z prvej Československej republiky, ktorú najviac ovplyvnil práve prezident-zakladateľ a nespochybniteľná autorita medzi československými demokratickými politikmi, profesor filozofie a vodca prvého československého odboja T. G. Masaryk. Odkazy na agrarizmus vyplývali najmä z toho, že väčšina vojnových i povojnových politikov DS pochádzala z radov predvojnovej agrárnej strany. Najvýraznejšie sa to premietalo už v osobách demokratických členov ilegálnej Slovenskej národnej rady – Jána Ursínyho a Jozefa Lettricha. Viedli demokratov aj v Povstaní a boli prirodzenými povojnovými predsedami Demokratickej strany. Ján Ursíny bol považovaný staršími prívržencami agrárnej strany za nástupcu Milana Hodžu na čele slovenskej časti agrárnikov, mladší agrárnici zasa dávali prednosť im bližšiemu Lettrichovi. Obaja však boli dôstojnými pokračovateľmi diela Milana Hodžu a predvojnovej agrárnej demokracie, považujúcej za najsilnejší pilier politickej a hospodárskej slobody roľníkov. Tí boli považovaní za najpočetnejšie stredné spoločenské vrstvy, ktoré majú najväčší záujem na udržanie demokracie v štáte, ktorá je ohrozovaná tak zo strany veľkého kapitálu z jednej, ako aj radikalizovaným proletariátom zo strany druhej. Iba roľnícky stav si podľa slovenských demokratov zachovával vyváženú strednú pozíciu, keď sedliak nebol ani fyzicky nepracujúcim vlastníkom (ako podnikateľ, bankár...), ale ani nádenníkom nevlastniacim nijaké pracovné prostriedky (robotník...). A práve pre túto hospodársku slobodu (drobnom a strednom vlastníctve), živenie sa vlastnou prácou a pre snahu o zachovanie korektných spoločensko-hospodárskych vzťahov videli v roľníkovi najprirodzenejšieho zástancu širokej demokracie. V danej dobe, nie iba vojnovej či povojnovej, ale už i pred vojnou ako dôsledok veľkej hospodárskej krízy a nástupu radikálnych politických hnutí, demokrati sa hlásili tiež k potrebe sociálnych reforiem spoločnosti. Najmä s odkazom na neblahý dopad prílišného hospodárskeho liberalizmu na krach svetovej ekonomiky začiatkom 30. rokov 20. storočia bola DS naopak inšpirovaná ozdravnými hospodárskymi opatreniami amerického prezidenta - demokrata Roosevelta a jeho programu New Deal. Demokrati odmietali ako hospodársky liberalizmus, tak i komunistický radikálny kolektivizmus. Oba podľa nich viedli svojim spôsobom tiež k deštrukcii politickej slobody – liberalizmus spôsobil krízy umožňujúce nástup pravicového radikalizmus (fašizmus, nacizmus) a komunizmus podriaďoval osobnú i ekonomickú slobodu štátu, resp. jednej triede/strane. Demokrati preto veľmi často presadzovali ako ideálny model strednej cesty medzi ekonomickým individualizmom a kolektivizmom družstevníctvo. Mali s ním veľmi dobré skúsenosti ešte z čias predvojnového Československa, kedy agrárnici iniciovali zakladanie množstva finančných, obchodných či výrobných (priemyselných) družstiev, naviazaných najmä na agrosektor.

            V povstaleckej Slovenskej národnej rade (ako najvyššej politickej predstaviteľke na povstaleckom území) mali demokrati rovnocenné/paritné zastúpenie s komunistami. To vyplývalo najmä z nutnosti dohody medzi týmito dvomi hlavnými/základnými politickými prúdmi odboja, ako aj z toho, že pred vojnou mala ľavica (t.j. komunisti a sociálni demokrati) a niekdajšie stredopravé strany zastúpené v odboji – tzv. občianski demokrati (agrárnici, národniari, živnostníci...) približne rovnaké volebné preferencie.    

            Po potlačení Povstania politická aktivita Demokratickej strany načas z objektívnych príčin ustala. Ale nanovo sa plne rozvinula už krátko po prechode frontu na oslobodených územiach povojnového Slovenska. Rozvoj strany prebiehal napriek rôznym prekážkam, s ktorými sa musela v tomto období vyrovnávať, ako bola napríklad proti nej zameraná činnosť radikálnejších komunistov či zásahy sovietskych orgánov v prifrontovom pásme. Demokratická strana položila pevné základy svojej povojnovej existencie už v prvej polovici roku 1945 a v povojnovej československej politike bola veľmi úspešná. Jej štruktúry v politickom boji proti komunistom výrazne posilnil jej prvý celoslovenský zjazd v júli 1945 v Martine. Nasledujúci rok prebiehalo vnútorné dobudovávanie strany, vrátane jej záujmových odborov (mládežnícky, ženský, roľnícky, robotnícky, úradnícky, Rusínov-Ukrajincov...), čo súviselo s prípravami strany na parlamentné voľby v máji 1946. V rámci príprav na ne a kvôli potrebe jednoznačnej porážky slovenských komunistov sa pristúpilo aj k aktivizácii katolíckych politikov v štruktúrach a politike strany prostredníctvom tzv. Aprílovej dohody. Do istej miery môžeme hovoriť o akejsi renesancii katolícko-evanjelickej národnopolitickej spolupráce, ako ju poznáme z matičných 60. rokov 19. storočia (Moyzes-Kuzmány). Treba však priznať, že išlo skôr o pragmatizmus (nutnosť boja proti spoločného nepriateľovi ohrozujúcemu „národ“ – t.j. komunizmu), ako o prílišnú srdečnosť vo vzájomných konfesionálnych vzťahoch. Tak či onak, išlo o pozitívny moment v slovenských dejinách, kedy sa dokázali prekonať vzájomné antagonizmy v snahe dosiahnuť vyššie (celonárodné, celospoločenské) ciele.

            Výsledky májových volieb 1946 boli do istej miery prekvapením. Aj keď sa na Slovensku predpokladalo víťazstvo Demokratickej strany, preferujúcej majoritných roľníkov a ukončenie revolučného radikalizmu, voči ktorému sa začala vyhraňovať už značná časť spoločnosti, zisk až dvoch tretín hlasov slovenských voličov bol prekvapujúci. O to väčšie sklamanie bolo v radoch (pred voľbami suverénnych) slovenských komunistov, ktorí presvedčili iba 30 % Slovákov. Keď zistili, že Slovensko už neovládajú/neovplyvňujú, upli sa na víťazstvo komunistov v českých krajinách, čo im dávalo možnosť presadzovať svoju politiku na Slovensku cez centrálnu pražskú vládu. Keby sme chceli hľadať príčiny tak jednoznačného volebného víťazstva DS v parlamentných voľbách, museli by sme počítať najmä s nasledujúcimi faktormi:

  • až do februára 1946, kedy vznikla demokratom konkurencia v podobe podobne zameranej Strane slobody, bola DS na Slovensku jedinou alternatívou ľavicovej a radikálnejšej komunistickej strany, čiže viac-menej automaticky viazala na seba väčšinu neľavicových voličov;
  • politika strany bola prioritne zameraná na presadzovanie záujmov roľníkov, ku ktorým v takej či onakej forme patrili dve-tretiny slovenskej populácie, ktorá prirodzene volila stranu a politikov, ktorí jej mohli ekonomicky najviac sľúbiť a dať, resp. s ktorými mala už svoje dobré skúsenosti po vojne (pozemková reforma) i pred vojnou (agrárnici);
  • na rozdiel od predvojnových agrárnikov, povojnoví slovenskí demokrati už neboli viazaní ohľadmi na celorepublikovú (pražskú) politiku ohľadom riešenia česko-slovenského vzťahu. Práve naopak, od leta 1945 sa stali najdôslednejšími zástancami národnopolitickej samosprávy Slovenska v Československu (fakticky sa snažili presadiť federalizáciu štátu);
  • v porovnaní s českými nekomunistickými stranami, predstavitelia DS a jej tlač viedli dlhší čas a ostrejšie politické boje a výraznejšie kritizovala radikálne prejavy komunizmu na Slovensku. Inak povedané, DS dokázala najviac mobilizovať svoje voličstvo v zmysle osudovosti volieb: buď vyhrajú demokrati a demokracia (politická, náboženská, ekonomická... sloboda), alebo komunisti a všetci sa stanú nesvojprávnymi štátnymi zamestnancami, príde kolektivizácia roľníckeho vlastníctva (kolchozy), politický teror a pod.;
  • v neposlednom rade, vďaka Aprílovej dohode dokázali lídri DS priviesť k volebným urnám a presvedčiť o potrebe voliť DS aj tých ešte stále váhajúcich katolíkov, ktorí mali prílišné výhrady voči povojnovému režimu či personálnemu obsadeniu a náboženskej politike slovenských demokratov.

            Nová fáza vo vývoji Demokratickej strany prišla po voľbách, od leta 1946 do politickej krízy v jeseni 1947, resp. do likvidácie strany po februári 1948. V tomto období boli pre stranu charakteristické dve tendencie. Ako víťazná volebná strana na Slovensku mohla silnejšie presadzovať svoje požiadavky nielen na Slovensku, ale čiastočne aj v centrálnych štátnych orgánoch. Bola viac sebavedomá a zaujímala dôraznejšie protikomunistické pozície v riešení základných problémov tej doby – pozemková reforma, znárodňovanie, retribúcia, slovenská otázka... Na druhej strane však museli slovenskí demokrati čeliť neustálemu tlaku slovenských a českých komunistov, ktorí útočili na ich štátnu a politickú spoľahlivosť, najmä kvôli Aprílovej dohode, vydávanej za pakt s „neoľudáctvom“. Toto limitovalo možnosti Demokratickej strany ako víťaza volieb na Slovensku. Komunisti napokon dosiahli (s podporou českých centralistických nekomunistických strán) podriadenie slovenských národných orgánov pražskej vládnej kontrole, kde mali komunisti výrazne lepšie pozície ako na Slovensku. Jesenná politická kríza v roku 1947 a komunistické nátlakové akcie neskôr spôsobili otvorenie niekoľkých negatívnych prípadov v povojnovej slovenskej politike a tiež v Demokratickej strane. Snaha komunistov zdiskreditovať lídrov slovenských demokratov a komunistické ovládanie štátnej (tajnej) bezpečnosti upriamila pozornosť Demokratickej strany na slovenské policajné orgány a ich ovplyvňovanie komunistami. Na jeseň 1947 zároveň vyplávali na povrch odstredivé tendencie niektorých reprezentantov Demokratickej strany. Neboli spokojní s reakciou vedenia strany na komunistické konfrontácie, resp. ich osobné ambície v strane ostali nenaplnené a začali uvažovať o možnosti zmeny vedenia a línie strany.

Počas februárovej krízy 1948 sa slovenskí demokrati zo súdržnosti pripojili k vládnej demisii podanej českými národnými socialistami a lidovcami. Napriek tomu, že neboli presvedčení o vhodnosti tohto kroku, podporili takýto spoločný protest proti komunistickej politike na ministerstve vnútra, resp. pri zneužívaní odborov v politickom boji. Demisia a následné komunistické akcie sa im stali osudné. Rozpad Demokratickej strany krátko po komunistickom prevrate súvisel najmä z predošlým dlhodobejším intenzívnym tlakom, ktorý začal hneď po voľbách 1946 a kulminoval v akýchsi „represiách“ počas jesennej politickej krízy 1947. Komunistický februárový prevrat taktiež naplno umožnil opozičným/frakčným politikom v radoch slovenských demokratov naplniť ich osobné a politické ambície v kooperácii s novým komunistickým režimom, ktorému pomáhali likvidovať Demokratickú stranu.

  PhDr. Marek Syrný, PhD. , Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie FPVaMV UMB Banská Bystrica