100. výročie vzniku ČSR a nadobudnutia štátotvorného postavenia Slovákov

Vznik Československej republiky priniesol našim dvom národom - Čechom a Slovákom v prvom rade morálne zadosťučinenie po dlhých desaťročiach ekonomického odstrkovania a kultúrneho útlaku.
Nebola to iba nespravodlivá jazyková bariéra, ktorá odsúvala našich predkov medzi občanov tzv. druhej kategórie. (Nezaškodí v tejto súvislosti pripomenúť epizódu zo života spisovateľa J. G. Tajovského, ktorý sa ako učiteľ počas Vianočných sviatkov pomodlil so svojimi žiakmi Otčenáš v rodnom jazyku - a následne bol prepustený z učiteľského miesta.) Predovšetkým východná časť monarchie, následkom vtedajšej utláčateľskej národnostnej politiky, ľahostajnosti štátnych inštitúcií a tiež nezáujmu miestnych elít, hospodársky a infraštruktúrne zúfalo zaostávala za možnosťami vtedajšej doby (nehovoriac o absolútnom nedostatku zdravotníckej osvety a všadeprítomnom alkoholizme v takmer každej rodine).
Slovenská bieda začínala už všemožne sťaženým prístupom mládeže z chudobného alebo panslávskeho prostredia k strednému alebo vyššiemu vzdelaniu. Zámerné udržovanie pri živote takého hospodárskeho systému, ktorý fungoval na využívaní mohutnej zásobárne nevzdelanej námedznej pracovnej sily sa všeobecne tolerovalo, ako neoficiálna súčasť štátnej politiky.
Vysťahovalectvo za prácou bolo často jediným východiskom beznádejnej chudoby a sociálnej odlúčenosti ľudí v mnohých zapadnutých kútoch vidieka.
K vyššie uvedenému nemožno nespomenúť nerovnosť v podnikateľskom prostredí a ohýbanie súdnych rozhodnutí (najmä odnárodňovacích) v prospech všemocnej vládnej garnitúry.
Koráb mnohonárodného Rakúsko-Uhorska hnal do búrlivých vôd aj sebastredný životný štýl uhorskej šľachty (mentálne uviaznutej ešte vo feudalizme) a skorumpovaných spoločenských elít, bez systematickejšieho prejavu altruizmu alebo efektívneho úsilia o vytváranie podmienok na ekonomické a kultúrne pozdvihnutie okolitej populácie.
Priepastný rozdiel v uspokojovaní najprirodzenejších práv bežného občana, tak ako boli už koncom 19.-teho storočia praktizované v anglosaských spoločenských systémoch, bol často opisovaný v korešpondencii našimi vysťahovalcami. Tí našli obživu a normálne postavenie občana bez ústrkov v ďalekej cudzine.
Strata kontaktu s pokrokom dosiahnutým najmä v puritánskej časti západnej spoločnosti a ideová opantanosť mocenských elít monarchie militarizmom svojho ambiciózneho suseda nemohla zostať bez zničujúcich následkov v podobe neuváženého vyvolania vojnového konfliktu. Troj-spolok, pôvodne aliančná poistka Rakúsko-Uhorskej diplomacie nakoniec postavil proti sebe takmer celý svet.
Snahy o zlepšenie postavenia Slovákov v rámci Rakúsko-Uhorska, ukončila radikalizácia obyvateľstva a otrasy na medzinárodnej scéne vyvolané štyri roky trvajúcimi krvavými jatkami na frontoch Prvej svetovej vojny. Veď na Slovensku vari niet dediny bez pomníka s dlhým zoznamom padlých s dojemnými zhodami priezvisk v rade napovedajúcimi, že to boli otec a syn alebo dvaja-traja bratia.
Je až zarážajúce, že Rakúsko-Uhorská monarchia, veľkosťou a významom porovnateľná napríklad s Francúzskom, nedokázala minimálne za posledných 50 rokov svojej existencie vygenerovať politickú reprezentáciu, ktorá by bola schopná zmysluplne zhodnotiť potenciál stredoeurópskeho priestoru a vybudovať moderný prosperujúci štát. Ale na druhej strane čo sa dá čakať od krajiny, kde nosnými ideami sú bezduchá lojalita k panovníckemu dvoru, vynútená slepá poslušnosť voči vrchnosti, dedičné privilégiá občanov prvej kategórie a štátom podporovaný a vyšším cieľom ospravedlňovaný útlak veľkých skupín obyvateľstva.
Dnes je namieste vysoko oceniť vtedajšiu slovenskú politickú reprezentáciu, že napriek pestrému konfesionálnemu zloženiu a rôznorodému spoločenskému postaveniu sa účastníci Martinského zhromaždenia dokázali odosobniť a demokratickým konsenzom sa zhodnúť na ďalšom strategickom smerovaní Slovenska. Prijatá deklarácia o zrušení zväzku s Uhorskom a vyhlásení zvrchovanosti Slovenskej národnej rady sa stala skutočným vyjadrením vôle občanov tejto krajiny a základným kameňom ďalšej plnohodnotnej existencie slovenského národa.
Niektoré sporné detaily následného historického vývoja sa celkom prirodzene môžu stať predmetom rôznych polemík a diskusií.
Je však potešiteľné, že všetky súčasné politické subjekty a spoločensky významné organizácie na Slovensku, verejne uznávajú správnosť rozhodnutia o vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Bok po boku naše národy preskákali nejedno ťažké obdobie a nejeden podraz zo strany hegemónov nášho kontinentu. Občania a politici sú dnes zajedno v tom, že súčasné postavenie Slovenska ako demokratického a hospodársky úspešného štátu by nebolo možné bez spoločnej cesty, ktorú sme prešli v rámci Československa. Zakončiť by sme mohli myšlienkou, že osud Slovákom prial aj keď zďaleka to nebolo zadarmo, buďme prajní aj my k ľuďom a národom, ktorých takpovediac práve teraz pán Boh skúša.

Michal Bucek